Chýba mi to, keď som ako dieťa utekala každé ráno k schránke a vyberala z nej pohľadnice z dovoleniek, pohľadnice s prianím všetkého najlepšieho k narodeninám alebo meninám, alebo k rôznym iným sviatkom. Z tej schránky som vyberala aj množstvo listov od známych, kde píšu ako sa majú, čo majú nové, ako sa nám darí a všetky tie príjemné, ale aj nepríjemné veci. V dnešnej dobe to riešime všetko cez emaily, alebo prostredníctvom sms.
Samozrejme nemôžem vynechať facebook, kde vám každý deň svieti upozornenie, že nejaký váš priateľ má sviatok. A vy potom ako narodeninový oslávenec si zapnete váš profil a čítate tie „srdečné“ priania, kde mnohí ani nevedia, koľko máte vlastne rokov.
Keď som bola pred pár rokmi v Taliansku v tábore, vrátila som sa domov s niekoľkými adresami nových kamarátok. V tom období sa Facebook ešte len pomaly dostával na územie Slovenska. Hneď ako som prišla domov a vyrozprávala nové zážitky, pustila som sa do písania listov. Prišlo mi pár odpovedí, no mnohé konverzácie zanikli. Avšak s jedným dievčaťom sme si písali asi dva roky. Z Bratislavy na východ Slovenska je to kus cesty, ale mala tu babku a párkrát cez prázdniny prišla. Stretávali sme sa a predsa sme si písali rôzne zážitky, ktoré sa nám stali. Potom prišiel na rad facebook, zaregistrovali sme sa a začali si takto písať. Zanikli listy a postupne aj naša konverzácia.
Hoci som moderné dieťa, každý deň túžobne nahliadam do schránky s očakávaním nového listu (okrem účtov a propagácie). Ale pred pár týždňami ma veľmi milo potešili dve nové pohľadnice od kamarátov z ich stopovacieho zájazdu do Chorvátska. Ďakujem im za ten kúsok radosti a tepla pri srdci J